Kutnohorsko, 22. 1. 2017

(vzdálenost: 20 km)

Jubilejný, 10. výlet turistického klubu, bol pre mňa o to jubilejnejší, že bol prvý, na ktorom som sa zúčastnil. Na počte výletníkov to síce príliš poznať nebolo, ale keďže na zrušenie je nutný záporný počet účastníkov, vyrazili sme v nedeľu skoro ráno z Hlavního nádraží smer Kutná Hora, kde sa k nám neskôr pripojil aj organizátor výletu, Kuba.

Jubilejnosť – nejubilejnosť, problémom sme sa aj tak nevyhli. Prvé komplikácie nás postihli už na stanici v Kutnej Hore. Tu náš vlak, ktorým sme mali ísť ešte pár staníc, meškal niečo málo cez pol hodiny a keď sme doň nasadli, tak z dôvodu križovania ďalších vlakov stál ďalšiu polhodinu na trati. Pokiaľ sme teda chceli naše pôvodné plány stihnúť, bolo treba trošku kopnúť do vrtule. Vystúpili sme v maličkej obci Týniště, odkiaľ sme sa popri šibenici Jana Roháče z Dubé a kostolíka svätého Ondreja, dostali až k zrúcanine hradu Sion. Tu sme si vypočuli niekoľkominútovú, mimoriadne pútavú reč budúceho pána doktora Vaška o dobývaní tohto hradu, ktorý sa roku 1437 stal poslednou baštou Husitského odporu.

Od hradu sme sa nádherne zasneženou prírodou pomaly presúvali do obce Malešov, kde nás už v miestnom pohostinstve čakali ľudové (ale aj neľudové) jedlá za ľudové ceny a miestny pivovar, z ktorého sme si odnášali pár kúskov tekutého chleba do zásoby.

Z Malešova sme sa vydali na najdlhší pochod toho dňa a to priamo do srdca bývalého baníckeho mesta. Cestou sme neminuli ani zamrznuté rybníky, ktoré sme využívali buď na spríjemnenie už aj tak dobrej nálady alebo na zjednodušenie cesty. Nakoľko sme sa ale na začiatku zdržali, chrám Svätej Barbory sme mohli obdivovať len zvonku, rovnako ako zvyšok stavieb. Vynahrádzali nám to výhľady z Barborskej Ulice a krásny západ Slnka. Práve západ Slnka (ale aj nohy a chrbát, keďže po návšteve pivovaru naše batohy od začiatku výletu na váhe nestrácali, ale naopak nabrali) nám pripomenul vlak, na ktorý sme museli prejsť celým mestom. Vďaka tomu nám bolo ešte /síce už len vo svetle lámp ale predsa/, umožnené  obzrieť si legendárnu Kostnicu, ktorá sa stala našou poslednou „obeťou“ v tejto ceste za poznaním. Kutná Hora sa s nami lúčila už ponorená v tme a my sme sa vracali (tiež ponorení v tme) vlakom späť do Prahy.

Juraj Považan

Fotografie (Šimon Kolář)

Copyright © 2020. Powered by WordPress & Romangie Theme.